Južné Taliansko infocesta 2009

Nadišiel deň nášho odchodu 17.04. Začína infocesta za krásami a zaujímavosťami turistických stredísk, cieľom našej infocesty je južné Taliansko. Čaká nás Kampánia, predovšetkým časť hraničiaca na juhu s regiónom Kalábria, samotná Kalábria, a pre slovenského turistu menej známy región Basilicata. Už nám ostáva len sa pohodlne usadiť a tešiť sa na vzrušujúcu cestu pozdĺž celej talianskej čižmy až skoro na jej špičku. Cesta autobusom poskytuje pohodlie hlavne v možnosti nerušene sledovať okolie za oknami ubiehajúcej krajiny a zároveň vstrebávať tú atmosféru z meniaceho sa charakteru krajiny.

Prejazd severným Talianskom.
Výrazne sa mení podľa geografickej polohy a my máme pocit, že sme prešli minimálne dvomi alebo tromi odlišnými štátmi.
Ako prvé nás na severe privítali majestátne talianske Alpy, prechádzame Paganella, Adamello Brenta, v susedstve neďalekého Lago di Garda. Prekonávame a obdivujeme túto hradbu nádherných hor, ktoré v zimnom období robia radosť nespočetnému množstvu vyznavačov bieleho športu a pojmú do svojho snežného objatia všetkých zimumilujúcich návštevníkov.
Talianske Alpy pozvoľna prestupujú v nižšie Apeniny. Medzi Alpami a Apeninami sa rozprestiera Pádska nížina. Má pomerne studené zimy a horúce letá. My pokračujeme cez rieku Pád, smer Bologna – hlavné mesto regiónu Emilia Romagna. Leží na severnom úpatí horského masívu Apenín, ktoré sa tiahnu stredom talianskej čižmy až k juhu. Čo mi prebleskne mysľou? No samozrejme známa to omáčka, alebo ešte lepšie už rovno najcharakteristickejšie jedlo „Spaghetti a la Bolognese“. Je to prirodzené, pretože samotné slovíčko Taliansko evokuje v ľuďoch výnimočne dobrú a obľúbenú taliansku kuchyňu, ktorá už neodmysliteľne patrí do našich domácností.

Cesta po strednom Taliansku.
Opúšťame severnú časť Talianska a smerujeme do stredného Talianska, vinárskeho Toskánska. Ale aby sme nezabudli, národný park Apenín – Polino nám poskytne ešte posledný pohľad na zasnežené končiare, pretože v Apeninách vo vyšších polohách bežne sneží. A keď slnko opiera svoje zubaté lůče o bielym „cukrom“ posypané vrcholky hor, vytvára trblietajúcu sa nádheru. No my už pomaly, ale iste, pokračujeme po najstaršej autostráde v Taliansku - „autostrada del Sole“ presúvame sa krajom pred Florenciou, plným horských tunelov. Hovorí sa im „galerie“ a každý má svoj názov.
Utešené okolie Firenze je vhodné pre astmatikov, skrátka hory a kúpele s dobrou vodou vedia robiť zázraky. Hlavné mesto Toskánska - Firenze má významné historické pamiatky a záplavu umeleckých klenotov, avšak na našej ceste ho obchádzame, pretože ideme spoznávať južné klenoty krajiny. Toskánsko je aj známe vychýreným tmavočerveným a jemne trpkastým vínom Chianti. Schádzame do údolia - oblasti Barberini s mestečkom rovnomerného mena, ktoré je obklopené horami a sa tu konávajú aj cyklistické preteky.
Cykloturistika je v Taliansku čo sa týka obľúbenosti hneď za futbalom. Požičovne bicyklov sú bežné, predovšetkým okolo pobrežia s kilometrami pláží. Talianska cestná sieť je veľmi hustá a dobre vybudovaná. Prakticky všetky vačšie mestá sú spojené s diaľnicami -„autostrade“. Rovnako ako autostrády, tak aj štátne cesty majú svoj dóležitý význam. Často majú svoje osobité mená, ako napr. Via Emilia. Provinčné cesty sú tiež dobre zjazdné.
Náš dnešný cieľ – Paestum v Kampánii je vzdialené ešte asi 550 km. Po krátkej prestávke na občerstvenie pokračujeme po úseku autostrády Firenze - Roma. Míňame mesto Arezzo – traduje sa, že patrí k najbohatším mestám Toskánska, vďaka výrobe šperkov. Sme neďaleko pomyselnej hranice nasledujúceho regiónu, stredotalianskeho regiónu Umbria.
Umbria aAko jediný z regiónov nemá prístup k moru. Avšak hornatá krajina je mimoriadne úrodná. Okrem bežných poľnohospodárskych plodín ako je obilie, olivy, hrozno, tabak, zelenina, je známa tým, že tu rastie výnimočne veľa hľuzoviek. Vraj podľa názoru vačšiny labužníkov je to veľmi chutná huba. Ja som ju teda ešte nejedla, ale nakoľko huby mám veľmi rada, iste by som si na nej pochutnala. Rastie dosť hlboko pod povrchom zeme a preto sa na jej vyhľadávanie a zber využívajú špeciálne cvičené psy a ošípané. V Taliansku ju pestujú aj umele v dubových hájoch. Tento kraj ponúka viacero zaujímavých cieľov cesty. Predovšetkým hlavné mesto Perugia, Assisi –stredoveký klenot klenot, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie talianske pútnické miesta vďaka sv. Františkovi a Orvieto – veľmi atraktívne miesto z hľadiska kultúry Etruskov. Zaujímavosťou je asi 60 m hlboká studňa, ktorú vyhĺbili ešte Etruskovia. Má dve od seba oddelené točité schodištia, jedným stúpali osly hore s nákladom vody a druhým zasa nadol.
Míňame Orvieto a prehupneme sa do regiónu Lazio, ktorý leží uprostred Talianska. Jeho hlavným mestom, ako i hlavným mestom krajiny, je mesto Rím. Hneď na hranici s regiónom Umbria je jazero sopečného povodu Bolsena a mestečko Bolsena, známe udalosťou „bolsenský zázrak“. Vraj jeden tamojší kňaz zapochyboval o premene Kristovho tela na chlieb a vínoa vzápatí začala stekať z kalichu krv. Kališný obrúsok nasiaknutý krvou sa verejne vystavuje len na Veľkonočnú nedeľu a na sviatok Božieho tela. Pokračujeme po našej vytýčenej ceste, trochu som ospalá, pretože cesta naberá na monotónnosti. Končí Lazio, začína Kampánia.

Krížom-krážom cez južné Taliansko.
Centrom Kampánie je Neapol. Rozprestiera sa na nádhernom členitom pobreží Tyrhénskeho mora, ktoré je teplotne vyrovnanejšie ako Jadran ale najteplejšiu vodu má Jónske more. Takže naozaj, tu kde hraničí región Lazio s regiónom Kampánia, začína pomyselný skutočný „juh Talianska“. V Kampánii sa pri pobreží dvíhajú už nižšie vulkanické pahorkatiny, ako napr. najznámejší Vezuv v neapolskom zálive.
Zbystrila som pozornosť nakoľko sme sa odklonili od našej trasy, ale vedome. Aby sme si aspoň okrajovo pozreli metroplou Kampánie Neapol, aj so svojou atrakciou – sopkou Vezuv. Neapol nie je len významným lodným prístavom, ale má aj množstvo pamiatok a bohaté dejiny. Historická časť leží okolo prístavu, na sever a západ sú vilové štvrte a na východe priemysel. Z neapolského zálivu je krásny výhľad na Vezuv. Škoda, že je zamračené a pretože navyše aj popŕcha, Vezuv ako tam mĺkvo čnie z roviny do nebies, posobí na mňa hrozivo a tajomne. Táto ešte stále činná sopka má výšku 1.281 m.n.m., ale stále sa mení. Povodne bol podmorskou sopkou, dnes vyzerá celkom inak. Je to zdvojený vrch. Praskol a rozdelil sa na dve časti. Pozostáva z Monte Sommy- nižší kráter a samotného vyššieho krátera Vezuv, ktorý je mladší. Kráter má teraz obvod 1400 m, priemer 600 m a hĺbku 216 m. Dnes vystupujú po stráňach , respektíve vyvezú sa k vrcholu každoročne tisícky ľudí. Aj ja raz svoju cestu nasmerujem do metroploly južného Talianska a rozhodnem sa zhliadnuť vrchol Vezuvu – znamená to pre mňa niečo magické a vyvolávajúce rešpekt. Zdá sa, akoby ľudia žili a bývali až príliš bezstarostne pod vrcholom driemajúceho Vezuvu. Naposledy bol výbuch v roku 1944.
Spolu so slovom Vesuvio sa často jedným dúškom vyslovuje aj názov Pompeje. Mesto navždy zapísané do histórie žeravým ohnivým písmom. O vládu nad mestečkom na pahorku zápasili najskor Gréci a Etruskovia. Potom sa Pompejčania bránili flotile Rimanov. Napokon sa stali rímskou kolóniou. Pre mnohých Rimanov sa stali Pompeje a ich okolie vyhľadávaným letoviskom. Svoj dom tu mal aj spisovateľ a najvačší rímsky rečník Cicero, mladosť tu prežil aj Seneca. Aj cisár Claudius si dal vybudovať v Pompejach prepychové letné sídlo. Vezuv vybuchol a zasypal svojim popolom Pompeje v v roku 79 n.l. V súčasnosti vidíme cca do výšky 500 m ovocné stromy a hlavne vinice. Ľudia si stavajú obydlia čím ďalej tým vyššie od jeho úpatia, hoci je to zakázané. Neviem, napriek tomu že je tam neskutočne úrodná poda , bála by som sa tam mať svoj dom. Víno, ktoré sa pestuje priamo na svahoch Vezuvu je biele a volá sa Lacrimae Christi – „Kristove slzy“. Vidím, že tu už rastú eukalypty, agáve, opuncie, citrusovníky. Z neapolského zálivu sme videli aj ostrov Capri a Anacapri, hoci bolo pomerne zamračené a hmla sa usalašila nad hladinou mora.
Z Neapola sa vydávame smerom do Salerna – po diaľnici je síce cesta kratšia, ale zďaleka nie taká zaujímavá. Kľukatá cesta klesá a stúpa v serpentínach, vedie nás ďalej nad zálivom cez tunely, z ktorých keď sa vynoríme, sme obklopení snáď všetkými odtieňmi zelenej farby. Je to preto, že sa striedajú listnaté stromy ako duby a gaštany, s borovicovými porastami. Lesy, háje a krásne rozkvitnuté niektoré časti lúk pri riekach, stekajúcich po svahoch a vtekajúcich do mora mi berú dych. Neviem sa tejto pastvy pre oči nabažiť. Stredomorská farebná flóra hýri na jar všetkými farbami. A zabudla som, bežné sú aj palmy a ibišky. Po pravej strane sa zas kochám farbami mora od temnej modrej až po zelenomodrú, ako keby sa more nevedelo rozhodnúť, ktorá farba sa mu páči najviac.
Síce sme neprešli celé amalfské pobrežie s najkrajšími malebnými mestečkami ako napr. Positano alebo morské kúpele Amalfi, cestu si vychutnávam plnými dúškami. Amalfi je povabné mestečko s promenádou, prístavom a malou plážou. Z prístavu Marina Grande premávajú v lete lode do Neapolu, na Capri a do Salerna. Za Amalfi vedie cesta okolo mysu Amalfi, ďalej takmer celá vysekaná v pobrežných bralách alebo cez viadukty ponad priepasti. Je obdivuhodné, čo ľudský tvor dokáže vystavať... Na pobrežnej ceste je niekedy náš autobus ako nemotorný obor. Ale našťastie máme veľmi šikovných vodičov a náš adrenalín može pokojne klesnúť, keď zvládnu aj nezvládnuteľné, ostré, strmé zákruty.
Salerno vyrástlo na naplaveninách, je to prístav, takže tu nie je vhodné miesto na kúpanie, ale až ďalej za samotným mestom. Nachádza sa na severnom okraji Salernského zálivu. Toto staré mesto na strmom svahu si ešte zachovalo stredoveký charakter. Salernský prístav slúži medzimestskej doprave – plavba na Capri, do Amalfi a Positana. Zo Salerna smer na juh smer Battipaglia, zastávka v Eboli, a už rovnou čiarou opať po diaľnici až do Paestum.