Cesta po Puglii

Odlet z Prahy v skorých ranných hodinách. Nad územie Talianska sa dostávame preletom ponad štíty Dolomitov osvetlené vychádzajúcim slnkom. Máme namierené do Bari, hlavného mesta regiónu Puglia, odkiaľ sa vyberieme poznávať jeho okolie a severnejšie známy polostrov Gargano. Nemôžme si ho nevšimnúť už z lietadla. Keďže počasie nám praje, letová trasa tiež, môžeme si už z vtáčej perspektívy vychutnať pohľad na zelenú „ostrohu talianskej čižmy“. Pohľadu neuniknú jazerá, ktoré tvoria značnú plochu Gargana v jeho severnej časti. Z väčších miest zazrieme ešte Mattinatu a Manfredoniu a už sa pred nami odkrýva rovné pobrežie strednej časti regiónu. Lekcia geografie Apúlie tak ešte zo vzduchu - hornatý polostrov Gargano, ďalej pri mori rovina, ktorá sa dvíha do vrchov smerom na západ.

V Bari pristávame na neveľkom, no dobre obsluhovanom modernom letisku, ktoré je významným komunikačným bodom aj pre okolité regióny Talianska. Je začiatok júna a počasie nesklamalo - je teplo, ťažkú batožinu naozaj nebolo potrebné baliť. Prvé nádychy stredomorského vzduchu a už vieme, že nádej na kúpanie v mori nie je neopodstatnená. Naša prvá cesta klimatizovaným autokarom riadeným sympatickým mladým Talianom z Bari vedie k pobrežiu. Na severnom konci mesta, kde výstavbu tvoria nižšie domy, sa zastavíme v jednom z prázdninových komplexov. Sezóna ešte len začína, pri bazéne sú ležadlá prázdne, no na pláži už stretávame slniacich sa rekreantov. Pohľad na more je tu úchvatný - číra priezračná voda sfarbená pod záplavou slnečných lúčov do sýto modrej až tyrkysovej láka zhodiť aspoň sandále a skúsiť teplotu vody. Určite bude príjemná - viacerí sa už kúpu. Hoci na pláži je i piesok, táto má základ tvorený betónovými platňami, alebo skôr betónovou plochou, ktorú pri vstupe do mora striedajú kamene. Keď to tak nazývam, samej mi je hneď jasné, že to lepšie vyzerá, ako znie... Priezračná voda, v ktorej sa ani piesok nevíril, zanechala nezabudnuteľný dojem.

Máme pred sebou bohatý program, preto kochanie morom odkladáme na neskôr a vyrážame južnejšie do vnútrozemia. Región nie je veľmi široký a po diaľnici cesta ubieha rýchlo. Z autobusu vidíme, že domorodci si nebudú vymýšľať, ak sa budú pýšiť domácim olivovým olejom - kam pozriete, tam olivový háj. Pretkávajú ich kde-tu opuncie, kaktusy typické pre túto časť Stredomoria. Črtá sa ale paradox - je pomerne teplo a zdá sa, že aj sucho, no pestovanie plodín je v plnom prúde a tmavo červená zemina, presvitajúca spod olivovníkov, nevyzerá akoby strádala. Dostávame vysvetlenie - hoci v regióne je o dážď skôr núdza a korytá riek v letných mesiacoch takmer celkom vysychajú, Puglia má obrovské bohatstvo - podzemné rieky si razia cestu vápencovým podlažím a sú obrovskou zásobárňou pitnej vody. Región má možno viac vodných zásob než severné talianske regióny v oblasti Dolomitov. Miestni obyvatelia to patrične využívajú. Hlavným zdrojom obživy je poľnohospodárstvo, pestujú sa olivy, vinič, zelenina a práve teraz oberajú aj vychýrené miestne čerešne. Priemysel sa rozvinul iba v niektorých väčších centrách v okolí veľkých prístavov.

Schádzame z diaľnice a nechávame sa viesť užšími miestnymi cestami do vrchov. Prejdeme pár dedín usadených v kopcoch a necháme za sebou panoramatický výhľad na pobrežie. Čoskoro nás víta náš prvý cieľ so zvučným menom, Arbelobello. Som zvedavá, či to bude naozaj taká romantika, ako som už veľakrát počula a čítala. Ešte v autobuse sme dostali krátky výklad ku vzniku typických domčekov „trullo“, ktorými je známe nie len mestečko Arbelobello, ale celý región. Jednoducho a v skratke. Po zavedení prísnych daňových zákonov sa miestne obyvateľstvo vynašlo - definícia obytného domu, za ktorý bolo treba platiť vysoké dane, hovorila o budove so strechou. Nič ľahšie, kamenné škridle správne nastavané na vrchu domčekov kruhového pôdorysu sa dali rýchlo rozobrať a naspäť zložiť. Len držať stráž a keď sa blížil vyberač daní, strechy z domov boli zrazu preč. Aj neskôr mali dobré využitie a dodnes majú, v horúcom podnebí chladná kamenná stavba postavená zväčša nad studňou plnila aj funkciu klimatizácie. Okrem mnohých funkčných stránok som sa ale nechala uniesť hlavne estetickou stránkou, mestečko so stovkami kužeľovitých striech pôsobí naozaj rozprávkovým dojmom. Kým sme sa vybrali na prechádzku malými uličkami do kopca, príjemný chládok poskytla pivničná reštaurácia. Nespomínam to nadarmo. Tu a potom aj neskôr na ďalších miestach ma puglijská kuchyňa nadchla. Talianska kuchyňa mi vo všeobecnosti vyhovuje, ale najviac južanská, regióny Campania a Puglia zatiaľ moje chuťové poháriky tešili najviac. Pestrosť jedla vo farbách, chutiach, to všetko nápadito podávané, si dodnes dobre pamätám. Aby nie, vychutnali sme si všetky chody aj s dezertom, zapíjali výborným miestnym vínom a ani sme sa nenazdali, ubehli tri hodiny. Pre Talianov nič výnimočné... Hoci s plným žalúdkom sa nechodí ľahko, nasledujúca bližšia prehliadka Arbelobella nedovolila myslieť na únavu. Svieže biele fasády domčekov zdobené ťahavou zeleňou a kvetmi, medzitým vystavené pestré suveníry a milí domáci, ktorí možno oddychujú na priedomí, no obchodný duch ich preberie, keď vkročíte dnu a - bez suveníra neodídeš. Mladý Talian nám ochotne dal ochutnať z piatich fliaš rôznych typických likérov, takže sme určite aspoň jeden kúpili, vyviedol nás na terasu vychutnať si pohľad na množstvo striech a komínov ako uprostred termitích mravenísk. Zraz sme si dali pri parku oproti zaujímavému trullo-kostolu s kláštorom a hoci sa nám veľmi nechcelo, už sme nasadali.

Hodiny ubiehajú a ak chceme ešte niečo vidieť pred zotmením, musíme sa poponáhľať. Autobusom pokračujeme ešte trochu južnejšie, no smerom k moru. Prejdeme len zbežne okolo viacerých miest a mestečiek, no mám pocit, že sme v oriente. Biele stavby s orientálnymi prvkami to naznačujú, nie som si istá či stavba, ktorú vidím nie je mešita s krížom... Niet divu. Puglia pre svoju polohu v Stredozemnom mori je veľmi dobrým styčným bodom a po stáročia bola významnou oblasťou z hľadiska obchodu medzi orientom, celým Stredomorím a Európou. Aj ďalšie z miest, kam sa blížime má tento ráz. Ostuni, takzvané biele mesto naozaj vidno už z diaľky. Je postavené na vrchu, len pár kilometrov od mora a vyzerá ako kôpka bielych domčekov. Všetky stavby sú tu z bieleho kameňa, niektoré už trochu zažltnuté. Stihneme sa ešte prejsť uličkami, ktoré tiež nešetria romantickými obrázkami - starožitný bicykel na ulici s kvetináčom, pestrofarebné kreslá krásne kontrastujúce s bielym chodníkom a budovami, alebo domáci psi - na hlavnom námestí míňame dvoch veľkých starších psov, ktorí tiež poctivo dodržujú taliansku siestu a spia... So západom slnka padáme na sedadlá v autobuse a tešíme sa na postele. Tie nás ale čakajú v komplexe pri pláži neďaleko Ostuni a po celodennom teple si nás zopár nenechá ujsť príležitosť osviežiť sa v mori aspoň teraz. Voda je ešte svieža, veď začína jún a už slnko už zašlo. Pár záberov hore-dole, pohľad na osvetlené pobrežie a vzdialený maják, prechádzka po jemnom piesku, a už ani nevládzem pokračovať v zábave v bare pri bazéne. Prejdem pomedzi prízemné stavby obrastené zeleňou, chvíľu posedím na terase a po dni plnom dojmov a zážitkov bez problémov zaspávam.