Puglia z Ostuni do Vieste

Na druhý deň ráno sme už vychystaný vyraziť na Gargano. Stihneme ale venovať pohľad tunajšej pláži aj za denného svetla. Jemný piesok, stojany na slnečníky sú už nachystané na sezónu. Okrem vybavenej pláže je na druhej strane k dispozícii hneď aj voľný úsek a návštevníci si budú môcť prenajať aj niektoré z vodných bicyklov a člnkov, ktoré sú tu pripravené. Ešte si vychutnáme chutné bufetové raňajky a už sa vezieme. Priamou čiarou na Gargano to ale nebude. Čaká nás príjemné prekvapenie – osviežujúca zastávka počas teplého doobedia v podobe návštevy jaskyne. Grotte di Castelana nie je len tak obyčajná jaskyňa, ktorú by sme si pozreli len preto, že je po ceste. Nachádza sa len pár kilometrov severozápadne od Arbelobello. Grotte di Castelana je najväčším talianskym komplexom jaskýň a druhým najväčším v Európe. Impozantným dojmom pôsobí už pri vstupe do prvej jaskyne Grotta Nera, čierna jaskyňa. Svetlo sem vniká pomedzi zeleň obklopujúcu dieru nad našimi hlavami. Táto časť jaskyne je naozaj čierna a niet divu. Cez otvor nad nami sem kedysi miestny obyvatelia hádzali hnoj, odpad a aj zdochliny. Až v 18.storočí jaskyňu náhodne objavila partia mladých ľudí, neskôr v roku 1938 ju preskúmal pán, ktorého podobizeň práve v tejto miestnosti môžeme vidieť. Prechádzame ďalej, fotoaparáty musíme odložiť – fotografovanie je povolené iba v prvej časti jaskyne. Po vlhkých chodníčkoch a schodoch sa nechávame viesť jaskyňou a obdivujeme krasové útvary najrôznejších farieb a tvarov, počúvame výklad o tom, čo všetko je v nich možné vidieť a snažíme sa správne pozerať, aby sme videli tú sovu, vlčicu alebo pannu Máriu, ktorú si tam predstavil niektorý z objaviteľov. Naša prehliadka trvá asi hodinu a to je len polovičná, skrátená. Návštevníci si môžu vybrať z 50-minútovej alebo 2-hodinovej prehliadky, ktorá navyše zahŕňa aj ospevovanú časť Grotta Bianca, biela jaskyňa. Pripraviť si treba 10-15 EUR na osobu a hlavne rodiny s deťmi určite ocenia možnosť spestriť si program prázdninovej dovolenky a zároveň sa schladiť počas letných horúčav.

Z jaskyne sme sa vyviezli akýmsi baníckym výťahom a rozliezame sa po obchodoch so suvenírmi. Na malom námestí pri jaskyni sedí chlapík s gitarou a klobúkom na zemi, ako aj u nás vo väčších mestách... Niektorí využijú možnosť sadnúť si na drink na terasu, ale občerstvovať sa veľmi nemusíme – najbližšia zastávka je len niekoľko minút cesty vzdialená a chystá sa na nás degustácia miestnych špecialít a vína. Vchádzame do malého obchodíku, kde sa po poriadnej prechádzke jaskyňou decentne vrháme na pripravené bruschetti a chrumkavé pečivo s typickými pastami, miestnymi zmesami zeleniny a korenia, ktoré si môžeme vybrať aj z regálov a doniesť na ochutnávku domov. Nakúpiť sa dá samozrejme aj olivový olej, ručne vyrábané cestoviny, džemy a vína. Okrem potravín si pozeráme aj negýčovú keramiku, ktorá je pre región tiež typická. Pri odchode len započujem zmienku o zážitkovom parku, ktorý je hneď v susedstve. Akýsi tarzaní les s atrakciami a lanovými chodníkmi by určite stálo za to navštíviť, no na to si budeme musieť nájsť čas inokedy.

Ak si niekto z nás myslel, že sa bolo treba bruschiet najesť, lebo nás čaká dlhšia cesta na Gargano, bol na omyle. Najbližšia zastávka je masseria – puglijský opevnený statok, ktorý dnes pozostáva z domu s reštauráciou, terasou, izbami na ubytovanie hostí s kapacitou asi 40 soôb, miestnym hospodárstvom a výbehom pre kone. Domáci nás srdečne vítajú, máme prichystané sedenie a už sa aj nosí na stoly – zrejme dcéra pána domáceho nasledovaná kyprou matkou, správnou domácou gazdinou. Pán domáci v kuchárskom vystrojení nám jeden z chodov, lasagne, sám naporcuje pred krbom reštaurácie. Domáci sú naozaj veľmi milí a pohostinní, až je nám trápne, že nevládzeme zjesť všetko, čo nám za tie dve hodiny donesú. A to je vraj „menší obed“. Pomaly ale isto sa začíname cítiť ako na gastronomickom výlete, hoci nedá sa protestovať – miestna kuchyňa je vynikajúca. Nečudo, že domáci Taliani sem vyrážajú väčšinou na nedeľné rodinné obedy. Človek by to ani nečakal, okolo len pláne trávy a obilia, vinice, more vzdialené 15 kilometrov (čo zas tak veľa nie je), ale domáca rodina je dobre pripravená na návštevy takýchto skupín hladných, alebo len zvedavých návštevníkov.

Naša nielen gastro-tour pokračuje ďalej pláňami vnútrozemia, bez výhľadu na pobrežie. Z fotiek je nám známy hrad Castel del Monte, dal ho postaviť panovník Fridrich II, ktorého meno v Puglii budete počuť pri najrôznejších pamiatkach. Fridrich si v 13.storočí veľmi dobre uvedomoval strategickú polohu Apúlie a vybudoval tu množstvo hradov a pevností. Nakoľko máme pred sebou ešte stále kus cesty na zelený polostrov, obchádzame Castel del Monte len z diaľky a o jeho unikátnom osemhrannom pôdoryse a rôznych matematických hádankách, ktorých je dodnes inšpiráciou, môžeme len počúvať...

Opäť si pripomenieme, že sme len neďaleko od mora, keď nás autobus vyvezie na diaľnicu vedúcu pozdĺž pobrežia. V tejto časti krajiny, pod Garganom, nemám dojem, že by boli prímorské mestečká využívané na turizmus. Nebadám tu typické turistické strediská ani komplexy. Skôr mám dojem, že ľudia v mestečkách a dedinách sa venujú rybolovu. O chvíľu sa pred nami otvára výhľad na vyčnievajúci polostrov – do mora aj do výšky. Na začiatku ešte väčšie mesto Manfreonia, ktorá pôsobí dojmom priemyselného centra a zazreli sme ju zreteľne už z lietadla. Za ňou už stúpame do výšky, prejdeme tunelom okolo Mattinaty a otvorí sa nám úchvatný pohľad. Tak toto je Gargano, o ktorom som toľko počula. Autobus nás vedie úzkymi kľukatými cestami ponad strmé zrázy, okolo nás je všade sviežo zelená vegetácia a pod nami obdivujeme členité pobrežie s malými plážami a zákutiami, vápencovými útvarmi a azúrovým morom. Kde-tu nejaká stavba, úzke cestičky smerom dole k moru, no väčšinou sa zdá, že tu ani nikto nežije, ani nechodí dovolenkovať. Určite aj obtiažnejší prístup robí z pláží tu medzi Mattinatou a Vieste romantické zákutia, ktoré nie sú natoľko presýtené turistami. Až keď sa vyhupneme za jednu z nespočetných zákrut, otvorí sa nám pohľad na „civilizáciu“ – vchádzame do vychýreného mestečka Vieste, ktoré sa pre mňa stalo hlavným mestom Gargana.